Handkeho „hovorená hra“ Podzemné blues/Untertagblues vyšla knižne roku 2003. Ústrednou postavou tejto miestami nahnevanej, miestami elegickej monologickej rozpravy je Divoký muž, cestujúci vo vagóne metra, ktoré prechádza podzemím akejsi bližšie neurčenej metropoly. Svoje podzemné blues adresuje spolucestujúcim, ľuďom tejto zeme bez nádeje, ktorí podľa neho stratili svoju osobitú ľudskú krásu - pasívnym konzumentom; umelým kráskam; kŕčovitým súčasníkom; karikatúram čitateľov; falošným pútnikom, vodcom, prorokom a svätcom; turistom; premlčaným autoritám; držiteľom univerzálnych ocenení; nositeľom svetových hodností; členom Rady mudrcov Zeme; zvláštnym vyslancom; ľudom bez domova, bez miesta, bezo zmyslu; ženám osamelejším než Médea. Posadnutosť krásou sa stáva jeho skazou. Na poslednej zastávke pristúpi medúzovito krásna Divoká žena, ktorá ho oslní poznaním o nerozlučiteľnosti krásneho a škaredého. Pretože taký je zákon prírody. Tomu, kto pátra po kráse, vyschnú oči. A najkrajšie bolo vtedy, keď človek nevedel, kam cestuje; na ktorej stanici vystúpi; ako to tam vyzerá; čo ho čaká. Divadelná lahôdka pre náročnejších divákov, ktorá sa vysmieva všetkým „fašizujúcim“ snahám o nápravu ľudstva za každú cenu.

Rakúsky kontroverzný spisovateľ, básnik, dramatik, režisér a scenárista Peter Handke (1942) študoval právo v Grazi. Popularitu a pozornosť si vyslúžil v Princetone v New Jersey roku 1966 na stretnutí avantgardných umelcov, ktorí patrili k Skupine 47 (okrem iného aj tým, že ostro napadol svojich kolegov a renomovaných kritikov), kde prezentoval svoju prvú „hovorenú“ hru Nadávanie publiku (Publikumsbeschimpfung). Mladučký dlhovlasý dvadsaťštyriročný Handke tu veľmi vyzrelo formuloval svoje poňatie literatúry, ktorá sa vytvára prostredníctvom reči, jazyka a nie vecí, ktoré popisuje. Patrí medzi najprekladanejších rakúskych spisovateľov. Napísal niekoľko desiatok próz a divadelných hier. Jeho tvorba je charakteristická stieraním hranice medzi umením a filozofovaním. Rád experimentuje s jazykom na hrane medzi tým, čo dokáže a nedokáže vypovedať. Bol dvorným scenáristom Wima Wendersa, s ktorým napísal aj scenár pre jeho kultový film Nebo nad Berlínom (1987). Kontroverznú pozornosť v poslednom čase vyvolali hlavne jeho prosrbské postoje a účasť na pohrebe Slobodana Mološevića. Práve preto stiahlo divadlo Comédie Française jeho hry z repertoáru. Proti tomuto rozhodnutiu protestoval rad umelcov vrátane renomovaných filmových a divadelných režisérov ako Michal Haneke, Emir Kusturica či Claus Peyman. Roku 2006 mu bola udelená Cena Heinricha Heineho, ale politickí predstavitelia mesta Dűsseldolf, ktoré je zriaďovateľom tejto ceny, oznámili, že rozhodnutie poroty o udelení ceny Petrovi Handkemu berú späť. Opačný postoj ako politickí predstavitelia mesta Dűsseldolf vyjadrili členovia medzinárodnej poroty Kafkovej spoločnosti v Prahe. Tá udeľuje osobnostiam svetovej literatúry, ktorí sa svojím dielom zaslúžili o hodnoty demokracie, tolerancie a humanizmu Cenu Franza Kafku. Roku 2009 sa stal deviatym laureátom tejto ceny práve Peter Handke, ktorý pre preberaní ceny v Prahe uviedol: „Sláva a pokánie, cena a vina, to patrí k sebe.“